Ako sa narodila Grete

Moja druhá dcéra má už skoro štyri týždne a ja tu sedím a premýšľam, či o tom, ako sa narodila napísať sem na blog. Ja osobne si veľmi rada čítam pôrodné príbehy, ale zverejniť ten svoj som trochu váhala. Opýtala som sa na názor v našej facebook skupine, a aj keď je nás tam zatiaľ malo, odpoveď bola jasná..

Vlastne je asi prirodzené, že chceme tieto príbehy rozpovedať. Samozrejme, že chceme hovoriť o svojom pôrode, či už to bola dobrá alebo zlá skúsenosť, lebo nehovoriť o ňom by bolo, akoby sme zabehli maratón a nikto to nikdy nespomenul. Takže vám poviem o svojom maratóne a vedzte, že ma vždy bude zaujímať aj celý príbeh toho vášho.

Ak vás ale pôrodné príbehy nezaujímajú, alebo sa vám to zdá príliš osobné, týmto som vás varovala.

Deň pred

Začalo to

Ráno okolo tretej som vyliezla z postele, lebo už nejakú tú chvíľu ma budili kontrakcie. Bola som tehotná 39 týždňov a 4 dni. Len zopár dní predtým sme mali poriadny falošný poplach, keď som mala slabé, nepravidelné, ale relatívne časté (4-10 minút) kontrakcie celých 12 hodín, len aby potom vyprchali a celé dni sa nevrátili. Ani teraz som si teda nerobila veľké nádeje.

Posledné týždne som cítila, že sa pôrod blíži. Narozdiel od môjho prvého tehotenstva, keď som necítila absolútne nič, kým nezačali prvé kontrakce, tento raz sa mi toho v panve dialo až-až. Tlak, štipkanie, „poslíčkovia“, všetko možné. Vždy som si len tak pomyslela: „blíži sa to“, a potom som prevrátila očami, lebo veď samozrejme, že sa to blíži. Vzďaľovať sa to nemôže.

V ten deň som teda ráno o 3 vstala a začala merať kontrakcie. Mali iba asi 30 sekúnd a prichádzali každých 5-6 minút. Aby som si skrátila čas, začala som písať tento článok o zohýbaní sa, a urobila k nemu fotky (lebo som sa zľakla, že už to inak nestihnem aj s bruchom).

Okolo 5 sa začali kontrakcie spomaľovať a tak som si išla zase ľahnúť. Zobudila som sa iba asi dvakrát na silnejšie kontrakcie, a spala som až do siedmej, keď sa zobudil zvyšok rodiny. Po raňajkách sme s manželom zaviezli našu 3 a trištvrte ročnú Liv do škôlky.

Kontrakcie pokračovali, stále krátke, stále slabé a stále nepravidelné, približne každých 3 až 12 minút. Typická latentná fáza pôrodu.

Zavolala som svojej pôrodnej asistentke Annett, aby som ju oboznámila so situáciou.

Plánovali sme domáci pôrod

Naša prvá dcéra Liv sa narodila v 2017 v nórskom meste Trondheim. Po jej príchode som sa rozhodla, že druhý pôrod bude doma.

Aj Liv sa narodila doma, lenže neplánovane. Do nemocnice sme prišli po tom, čo mi praskla voda, lenže stále som bola iba v latentnej časti prvej fázy pôrodu, so slabými, krátkymi, nepravidelnými kontrakciami.

Tak nás poslali domov. Lenže potom sme sa už vrátiť nestihli.

Z ničoho nič totiž priebeh pôrodu nabral rýchly spád. Zavolali sme do nemocnice v momente, keď už bola hlavička skoro vonku – prišlo to veľmi nečakane – a ja som si nevedela predstaviť, že by som si sadla do auta.

Liv sa narodila doma na posteli asi 15 minút potom, čo dorazila sanitka aj s pôrodnou asistentkou. Všetko bolo úplne v poriadku.

Ten prvý pôrod, aj keď sa neodohral úplne podľa plánu, bol krásny. Ticho, tma, sviečky, intimita. Bolo to nádherné. Potom už som si nevedela predstaviť, že by som nabudúce rodila v nemocnici. Navyše sme sa medzitým presťahovali a teraz to máme do nemocnice 40 minút autom. Nechcela som riskovať rodiť v aute. A korona samozrejme je ďalšou motiváciou pre domáci pôrod vďaka nižšiemu riziku nákazy a tomu, že môžeme byť s manželom celú dobu spolu.

Pre nízko rizikové tehotenstvá sú domáce pôrody minimálne rovnako bezpečné ako pôrody v nemocnici (článok o domácich pôrodoch, ešte jeden článok o domácich pôrodoch). V Nórsku domáci pôrod nie je úplne bežný, ale ani neobvyklý, a preto sa mi podarilo nájsť skvelú, skúsenú pôrodnú asistentku.

Čakanie a čakanie, je to ono?

V tento mrazivý januárový utorok teda kontrakcie prichádzali, nepravidelne, už od 3 ráno. Občas boli každé 2 minúty, občas každých 10. Pripomínali menštruačné kŕče a nebolo veľmi ťažké sa s nimi vyrovnať. Boli akurát dosť silné na to, aby som si ich všimla, ale nič viac.

Po tom, čo som zjedla obed, začali kontrakcie prichádzať ešte zriedkavejšie, asi každých 25 minút, tak som si išla trochu pospať. Možno je to zase planý poplach, vravela som si.

Keď som sa zobudila, išli sme sa s Thomasom prejsť von k rieke. Bolo pol druhej, vonku -13 stupňov, slnko a všade sneh. Rozprávali sme sa a prechádzali vyše hodinu.

Presne ako som dúfala, kontrakcie začali prichádzať trochu častejšie. Dali sa poväčšinou zvládnuť za chôdze. Pociťovala som ich ako tlak vpredu v panve; nie príjemný, ale ani by som ho nenazvala bolesťou.

Tak ako som si celé tehotenstvo trénovala, snažila som sa počas kontrakcií uvoľniť a predstavovala som si ako sa roztápam ako maslo.

Domov sme prišli a už boli skoro 3 poobede, tak Thomas išiel vyzdvihnúť Livku zo škôlky.

Na prechádzke

Ja som zavolala mame a sestre a trochu sme pokecali. Kontrakcie prichádzali každých 4-6 minút, stále mali iba zo 30 sekúnd a ani som kvôli nim nemusela prerušiť konverzáciu. Ale vtedy som začala tušiť, že to veru bude dnes, že to nie je planý poplach. Preto som o 15:40 zavolala Annett a poprosila ju, aby prišla. Býva totiž približne 1h a 15min od nás.

Rýchlo a zbesilo

Myslela som si, že možno volám priskoro, že to ešte môže trvať celé hodiny. Ha! To bol omyl! Kontrakcie sa začali predlžovať na 35-50 sekúnd a o 15:45, len 5 minút po telefonáte, začali prichádzať už každé 3 minúty. Vtedy som si urobila praženicu, trochu sa najedla, a hrala sa s Livkou a jej šteniatkami.

Livkine šteniatka

O 16:05 už som sa hrať poriadne nevedela, kontrakcie boli zrazu silné, každých 90 sekúnd (ale stále len 50 sekúnd dlhé; moja maternica je v tomto zjavne divná, lebo vraj kým nie sú aspoň minútu, ešte to nič nie je, lenže moje sa na minútu ani nedostali).

Bolo mi jasné, že som veru zavolala neskoro. Zjavne som sa už blížila ku koncu prvej fázy pôrodu, keď už je krčok takmer úplne otvorený.

Už som nevedela celkom, čo so sebou, zalievala ma horúčava, a počas kontrakcie som sa musela na niečo, alebo niekoho, zavesiť.

Nakoniec som sa zvalila na posteľ v izbe, ktorú som si na pôrod pripravila. Ležala som na boku a snažila sa uvoľniť. Tie kontrakcie boli riadna pecka. Asi o 16:20 som zrazu mala pocit, že sa celé moje telo zviera, a na vrchole kontrakcie som sa nevedela ani nadýchnuť, nieto ešte niečo predýchať.

Bolo to ako akési celotelové kýchnutie a ja som sa mu len snažila uhnúť z cesty. (Aj keď sa človek snaží zadržať kýchnutie, tak to bolí. Toto bol podobný pocit.) Prakticky som cítila hlavičku ako zostupuje. Bol to veľmi intenzívny pocit veľmi silného tlaku, ktorý sa mi rozhodne nepáčil.

A to som ešte pred 15-timi minútami jedla praženicu. A pred 30-timi som si myslela, že volám pôrodnú asistentku Annett priskoro.

Ako moja maternica nekontrolovateľne tlačila, okrem bábätka zostúpilo aj čosi iné, tak som sa presunula na záchod, aby som sa s tým vysporiadala. Našťastie po tých zopár neuveriteľne silných kontrakciách sa znova zmiernili na znesitelnejšiu úroveň, takže som bola schopná sa hýbať.

Po pár konrakciách na záchode už bola hlavička dole na panvovom dne, hneď za vchodom do pošvy. Vtedy som radšej zliezla zo záchoda a kľakla si na zem na rohožku v kúpeľni. Keď som Thomasovi oznámila, že cítim hlavičku, zavolal Annett, ktorá bola v aute. To bolo asi 16:30. Vtedy mi aj praskla voda.

Hlavička až po obočie vyšla von rýchlo, ale tam sa na niekoľko kontrakcií zastavila. Annett nám z času na čas cez telefón kládla otázky, a trochu komentovala. Ja som občas s kontrakciami tlačila a občas nie, podľa toho nakoľko boli pocity z naťahujúcivh sa tkanív intenzívne. A že boli. Často som sa opierala o Thomasa a inštinktívne dychčala ako pes v lete, čo pomohlo spomaliť postup hlavičky a uvoľniť panvové dno.

Nakoniec som z kľaku zdvihla jednu nohu, takže to bol taký polo-drep, polo-kľak (trochu ako nízky štart pri behu), a potom som cítila, že sa hlavička znova hýbe. Naraz s hlavičkou vyšlo aj celé telo a ja som si naše nové bábätko sama chytila a zdvihla do náručia. Bolo 16:44.

Je tu

Jačiace, červené, malé, čulé bábätko. „Je to dievča!“, oznámila som. Thomas stihol urobiť pár fotiek, a potom išiel po Liv, ktorá vedľa v obývačke pozerala telku. Lenže ju už aj tak prilákal detský plač. (Inak jej bolo úplne jedno, aké zvuky som vydávala ja.) Z novej sestričky bola nadšená.

Presunuli sme sa do postele, kde sa malá hneď prisala, a Liv si ľahla ku nám. Placentu som porodila v drepe o niečo neskôr, keď som znova zacítila kontrakcie. Annett prišla čosi po piatej a skontrolovala nás. Všetko bolo v poriadku a ja som sa ani neroztrhla. Thomas dostal šancu prestrihnúť pupočnú šnúru.

Malú sme odmerali a odvážili: 50 cm, 3250 g a hlava s obvodom 33 cm. Na mene sme sa dohodli až na druhý deň, aj keď ja som mala jasno od chvíle, čo som ju videla: Grete. Naša Grétka.

Plánovane doma, neplánovane bez lekárskej asistencie

Možno to pre niekoho znie trochu desivo, že sme na to celé boli nakoniec sami, ale nebolo to desivé. Bolo to skôr také, nuž… normálne. Ani chvíľu som sa nebála, či nepanikárila. Keďže to prebiehalo tak rýchlo, bolo to velmi intenzívne, ale ani raz som nemala pocit, že niečo nie je v poriadku.

Po predchádzajúcej skúsenosti som vedela, že moje pôrody rýchlo eskalujú (aj keď až takúto rýchlosť som nečakala). Preto som sa pripravovala aj na možnosť, že to pôrodná asistentka nestihne. Mala som pocit, že pripraviť sa na to je to najzodpovednejšie, čo môžem urobiť. Čítala som knihy pre pôrodné asistentky, trénovala relaxáciu, snažila sa udržiavať sa vo forme a zdravo jesť.

Nakoniec to lepšie ani nemohlo byť. Aj keď to zase raz nebolo podľa plánu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *