Aj ja som stvorená pre pohyb

Toto je príbeh o tom, ako pohyb zmenil môj život.

Dnes sa vo svojom tele cítim ako doma. Som silnejšia a ohybnejšia ako kedykoľvek predtým. Nič ma nebolí a viem, že sa na svoje telo môžem spoľahnúť. A to všetko napriek tomu, že ani pravidelne nešportujem, ani nechodím nikam cvičiť, a v práci sedím za počítačom

Kedysi to však bolo úplne, ale úplne inak

Veľkú časť svojho detstva a mladosti, vlastne kdesi medzi vekom 8 a 26 rokov, som prežila v tele, v ktorom som sa cítila ako cudzinec a ktoré neustále zlyhávalo. Už v detstve som začala mať problémy s kolenami. Dodnes si pamätám ten pocit, keď môjmu 12- ročnému ja ortopéd povedal, že mám vraj opotrebované chrupavky, a s tým už sa nedá nič urobiť. Tá predstava, že už to so mnou pôjde iba dolu vodou bola príliš. 

ja_2013_cropped
Ja v 24. rokoch. Plecia zvesené, panva ďaleko v predu a chodidlá smerujúce do strán. Dnes už sa nečudujem, že ma všetko možné bolelo.

A veru išlo to dolu vodou.

Vraví sa, že mať -násť rokov je najlepší čas života. Najmä vraj 17, ak sa máme spoľahnúť na pesničky. Aj Dancing Queen mala seventeen, aj Elán spieva furt o 17-ročných… V rozkvete mladosti a krásy, s najlepším telom, aké kedy budeme mať, užívame si život, atď, atď.

Ja neviem, kto to hovorí, ale ak to tak naozaj má byť, tak ja chcem vrátiť peniaze. 

Ja som v sedemnástich mala už problémy s kolenami, jedným členkom, ploché nohy a pravidelné bolesti krížov.

Navyše v mojom prípade puberta prišla dosť skoro, a s ňou aj krivky, ktoré priťahovali neželanú pozornosť, a s ktorými som sa veľmi veľmi dlho nevedela zmieriť.

Pridajme k tomu pár kíl navyše a trochu akné, a niet sa čo čudovať, že som so svojím telom nechcela mať nič spoločné. Spôsobovalo mi len problémy. 

Keď sa na to spätne pozriem, je to akoby som vtedy v tele ani nežila. Ignorovala som ho, koľko sa len dalo. Ignorovala som jeho nedostatky, problémy, lenže spolu s nimi aj mnohé pocity a vnemy, ktoré mi sprostredkovávalo. Pripadala som si od vlastného tela oddelená, ako bábkar ovládajúci marionetu. 

Lenže čím dlhšie to trvalo (a veru to trvalo dlho), tým to bolo horšie. Boľavých častí tela pribúdalo, držanie tela sa zhoršovalo a pocit nemotornosti rástol. 

Telo bolo pre mňa nefungujúcim, neželaným bremenom.

Našťastie prišla zmena

Bol január 2015, ja som mala 26 rokov, žila v Nórsku a robila si doktorát z biofyziky. V záchvate novoročného predsavzatia som sa vtedy vybrala do fitka. Prvýkrát v živote. Tak ako asi všetci, som mala pocit, že by som predsa len mala trochu cvičiť. Hľadala som niečo, čo by zabralo čo najmenej času a energie, a stačilo by (na čo to malo stačiť, už ani neviem).

V tom fitnes centre som bola nakoniec iba raz. Mala som pocit, že všetko robím zle a že nemám kontrolu nad vlastným telom. A presne tak to aj bolo. Nemala som kontrolu. Nemala som žiadne svaly a ani som nevedela, ako ich použiť. Pamätám si, ako som si hovorila, že takto si len ublížim

Po fiasku v telocvični som, ako inak, googlila a narazila na akýsi článok o drepoch. Bol veľmi technický a išiel do detailov o svaloch, uhloch, ako by to malo a nemalo byť. Ako biofyzičku ma to zaujalo, veď to je fyzika aplikovaná na biológiu! 

A tak sa moja cesta za pohybom začala paradoxne cez hlavu.

Za tieto moje začiatky rozhodne vďačím Katy Bowman, biofyzičke, ktorej články ma neskutočne zaujali a priviedli na túto cestu.

Ani som si to možno poriadne neuvedomila a veľa z toho, čo som sa naučila, som začala na sebe aplikovať. A aha ho, rôzne boľavé časti tela bolieť prestali. 

Učiť sa o pohybe sa stalo pre mňa ozajstnou vášňou. Za posledných 6 rokov som absolvovala niekoľko kurzov a získala aj certifikát v špecializácii na korektívne cvičenie.

Naučila som sa, aký je v skutočnosti pohyb pre náš život dôležitý, a prečo “pol hodiny trikrát do týždňa” je žalostne málo. Naučila som sa, ako správne stáť, sedieť a hýbať sa. Už viem, čo odo mňa moje telo každý deň očakáva, aby mohlo optimálne fungovať

Moje telo a môj vzťah k nemu sa úplne zmenil. Navyše som videla, ako jednoduché drobné rady pomohli mojej rodine a priateľom. Často netreba veľa a stačí len maličká zmena a problémové rameno alebo krk prestane bolieť. 

V našej modernej spoločnosti sme všetci spoločne zabudli, ako sa ľudské bytosti majú hýbať. Všade okolo vidíme ľudí, ktorí sú v tom rovnako stratení ako my a naša kultúra nás odrádza od prirodzeného pohybu na každom kroku, len aby nám potom vyčítala, že dosť necvičíme a „správne“ nevyzeráme. Výsledkom sú telá, ktoré bolia, nefungujú a nemáme ich radi.

Dnes sa vo svojom tele cítim dobre.

ja_2019_cropped
Rok 2019 - vek 30 rokov. Nedajú sa nájsť takmer žiadne fotky, kde nedržím dieťa 😀 Ale ešte aj s ňou na rukách je moja panva tam, kde má byť a plecia mi až tak smutno neovísajú. A cítim sa stokrát lepšie.

A preto vám chcem ukázať ako sa hýbať. Od drobných detailov, ktoré vám možno zachránia chrbát, po veľké myšlienky, ktoré vám ukážu ako a prečo vniesť do svojho života príležitosti pre pohyb.

Vytvorila som pre seba život plný pohybu, ktorý moje telo udržiava zdravé, bez bolesti a prináša mi radosť.